Dnes je streda, 12.august 2020, meniny má: Darina
Čas čítania
5 minutes
Zatiaľ prečítané

Aj prokurátor je len človek

júl 03, 2020 - 14:00
Svoje životné hodnoty i prácu spojil s presadzovaním práva a spravodlivosti. Ako prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Maroš Žilinka riešil v posledných rokoch dôležité prípady, ktoré mali viesť k odhaleniu veľmi závažnej trestnej činnosti. Kvôli jeho nekompromisným postojom sa on i jeho rodina takmer stali terčom atentátu kriminálnikov. „Napriek obavám o bezpečnosť rodiny som svoje rozhodnutie stať sa prokurátorom nikdy neoľutoval a dokonca moja viera v spravodlivosť sa ešte umocnila,“ hovorí.

Prečo ste sa rozhodli stať sa prokurátorom?

Určite to malo svoj základ v mojom detstve, ktoré by som doprial každému dieťaťu. Prežil som ho v rodine, ktorá ma prirodzene viedla k slušnosti a dobru, v dôsledku čoho som už od mala veľmi citlivo vnímal a aj reagoval na akékoľvek formy nespravodlivosti. Štúdium práva a záujem o prácu na prokuratúre boli už len prirodzeným pokračovaním toho, k akým hodnotám ma viedli rodičia.

Na prokuratúre pôsobíte takmer dvadsaťsedem rokov. Nikdy ste neoľutovali svoje rozhodnutie?

Celkom prirodzene v živote všeobecne, a teda aj v práci, sú lepšie obdobia, ale aj chvíle, keď človek uvažuje, či to všetko má zmysel. Samozrejme, v tomto smere nie som výnimkou. Ani napriek vážnym okolnostiam, ktorým som spolu s rodinou v ostatnom čase čelil, som svoje rozhodnutie stať sa prokurátorom nikdy neoľutoval a dokonca moja viera v spravodlivosť sa ešte umocnila.

Máte asi na mysli pripravovanú vraždu - vás a vašej rodiny.

Áno. Aj keď sa mi o tom nehovorí ľahko, išlo o bezprecedentný čin. V demokratickej Európe je príprava zavraždenia prokurátora niečo neslýchané a to tým skôr, že celkom nepochybne išlo o akt odplaty za moju prácu prokurátora, smerujúcu k odhaleniu a trestnému stíhaniu dlhé roky nedotknuteľného „podnikateľa“ za závažnú ekonomickú trestnú činnosť. Príprava mojej fyzickej likvidácie pritom mala predchádzať brutálnemu zavraždeniu Jána a Martiny, a to prakticky tými istými osobami. Čo ma však trápilo najviac, bola informácia, že svojou prácou som ohrozil aj manželku a deti, o likvidácii ktorých páchatelia uvažovali taktiež.

Čo bol hlavný argument, pre ktorý ste za takých okolností zostali na prokuratúre?

Musím priznať, že moje úvahy o zmene povolania boli spočiatku pomerne silné a aj logické. Som racionálne rozmýšľajúci človek, a tak v prvom momente bolo absolútnou prioritou zabezpečenie účinnej ochrany mojej osoby a manželky s deťmi. Z pohľadu práce prokurátora ma ale príprava mojej likvidácie, k objednávke ktorej podľa dokazovania malo dôjsť preto, že nedotknuteľný podnikateľ „nevedel ku mne nájsť cestu“ a „nevedel to u mňa vybaviť peniazmi“, ma len utvrdila v tom, že som konal správne a že sľub, ktorý som skladal pred rokmi pri vymenovaní do funkcie prokurátora, chcem napĺňať aj naďalej. Jednoducho, že to má zmysel. Navyše som cítil, najmä zo strany rodiny silnú podporu v tom, aby som zotrval v boji za spravodlivosť a očistu spoločnosti od nehodných. A aby v budúcnosti niečo také obludné, ako myšlienka zavraždiť prokurátora nikomu ani len nenapadla a aby prokurátori mohli vykonávať svoju funkciu bez obavy o život svoj či svojich najbližších. 

Mali ste strach, alebo sú prokurátori skutočne bez emócií? 

Stretol som sa s tým, že prokurátori sú akoby z kameňa a nesmú sa báť. Musím však povedať, že aj prokurátor je len človek. Nehanbím sa za to, že mám svoje city, medzi ktoré patrí radosť, láska, ale aj strach či obavy. Najmä pokiaľ ide o tých, ktorých mám rád. Toto však pochopí len človek, ktorý zažil takú ohavnosť a hrozbu, akú zažila moja rodina. Zvyknem hovoriť, že o útoku medveďa hovorí inak úradník z kancelárie, ktorý videl medveďa len na monitore počítača, a inak lesník, ktorého medveď reálne naháňal po lese. Tieto pocity však patria skôr do civilného života a v tom profesionálnom, pri rozhodovaní, ma nijakým spôsobom nemôžu a ani neovplyvňujú, pretože viem, že som si pred rokmi vybral remeslo, ktoré je spojené s určitou mierou rizika. Samozrejme, vo všeobecnosti som pozornejší a ostražitejší ako pred dvoma, troma rokmi a asi aj menej dôverčivý.

 

Aké máte pocity, keď skončíte nejakú trestnú vec?

Ak trestné konanie skončí s konečnou platnosťou, ale aj keď vydám nejaké dôležité rozhodnutie, a som presvedčený, že bola dodržaná litera zákona a rešpektované práva všetkých dotknutých subjektov, cítim uspokojenie. Nie je to radosť, je to taký zvláštny, až ťažko opísateľný pocit uspokojenia z toho, že spravodlivosti bolo urobené zadosť.

Práca prokurátora je určite psychicky náročná...

Máte pravdu. Tá psychická náročnosť je podmienená najmä tým, že prokurátor svojimi rozhodnutiami zásadným spôsobom zasahuje do života ľudí a v konečnom dôsledku aj ich rodín, bez ohľadu na to, či ide o páchateľov alebo poškodených. Prokurátor navyše rozmýšľa nad prípadmi, skutkovými či právnymi problémami aj po tom, čo opustí svoju kanceláriu. Dokonca sa mi stáva, že mi niečo napadne aj v noci a preto mávam pri posteli notes s perom. Preto je psychohygiena nevyhnutná.

Ako sa vyrovnávate so stresom?

V prvom rade je nevyhnutné stabilné rodinné zázemie a pochopenie zo strany blízkych. A to mám. Od detstva som športoval, dokonca aj vrcholovo (športovú chôdzu) a šport ma sprevádza prakticky celý život. Je to asi najlepšia forma relaxu, ku ktorej som vždy viedol aj naše deti. Snažím sa pravidelne bicyklovať, posilňovať, ale radosť mi spôsobuje aj jazda na motorke. Paradoxne, pri niekoľkohodinovej jazde na bicykli často skoncipujem v hlave celé záverečné reči pre hlavné pojednávanie či zásadné argumenty do rozhodnutí. Tak spájam príjemné s užitočným. Ale rád si prečítam aj dobrú knihu či vypočujem kvalitnú hudbu, zvlášť The Beatles či Johnnyho Casha. Alebo sa len tak ideme prejsť s našou jazvečíčkou Zorkou. To sú všetko aktivity, pri ktorých si dokonale „vyčistím hlavu“.

Máte nejaké obľúbené miesto?

Keď som bol istý čas štátny tajomník na Ministerstve vnútra SR, dosť veľa som služobne cestoval do cudziny. A musím sa priznať, vždy som sa neuveriteľne rád vracal späť na Slovensko. Jednoducho celé Slovensko mám nesmierne rád, má bohatú históriu, bohatú kultúru a také krásy, že iné krajiny nám môžu len závidieť. Milujem Vysoké Tatry a zvlášť Štrbské pleso. Prejsť sa, alebo si len tak sadnúť na lavičku, dýchať čerstvý vzduch a pozorovať tú krásnu prírodu.

 

Príroda nám poskytuje oddych, ale čo sa týka vašej práce - kde vidíte svoju budúcnosť?

Budúcnosť vidím v našich deťoch. Vychovať z nich slušných ľudí, ktorí majú vlastný názor. Za dôležité považujem aj ich vzdelanie, dcérka je už na vysokej škole a študuje právo, syn navštevuje bilingválne gymnázium a už vysiela signály, že sa rovnako chce vydať cestou služby právu. Obom sa k mojej radosti v štúdiu darí, takže o nasledovníkov budem mať asi postarané. A to ma robí šťastným.

Dr. h. c. JUDr. Maroš Žilinka, PhD.

Narodil sa 19. 8. 1970, od roku 1993 pôsobí v rezorte prokuratúry, v rokoch 1997 - 2003 bol okresný prokurátor v Piešťanoch, od roku 2003 bol prokurátor Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, od roku 2005 zástupca riaditeľa odboru ekonomickej kriminality na Úrade špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, v rokoch 2010 - 2012 štátny tajomník Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, od roku 2012 bol znovu zástupcom riaditeľa odboru a od roku 2018 je riaditeľom odboru ekonomickej kriminality na Úrade špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky. Je ženatý, má dve deti, žije v Piešťanoch.                  

- - Inzercia - -