Dnes je pondelok, 16.september 2019, meniny má: Ľudmila
Čas čítania
8 minutes
Zatiaľ prečítané

Rande S herečkou SND Vierou Topinkovou

september 16, 2011 - 09:54
S herečkou VIEROU TOPINKOVOU nás spája Farbuška, ktorej prepožičala svoj hlas. Jej príbehy písala pre rozhlas spisovateľka Elena Čepčeková, ja som mala to šťastie ich určitý čas redigovať. Keďže túto rozkošnú rozprávkovú postavičku nikdy nikto nevidel, pri počúvaní som si ju vždy predstavovala ako pani Vierku a keď som kedykoľvek počula jej hlas, vybavila sa mi Farbuška. Tá je už dávno minulosťou, no „zažiť“ pani Vierku môžete na doskách Slovenského národného divadla.
Ako sa vám žilo s Farbuškou?
Veľmi rada na ňu spomínam, lebo to bolo veľmi hravé. Keď sme skončili nahrávanie, vždy sme sa tešili na ďalší diel. Ľudia ma v tom čase podľa hlasu spoznávali aj v obchode. Ale to bolo pred dvadsiatimi rokmi...


Váš hlas však stále znie v rozhlase, v dabingu.
Chodievam ešte do rozhlasu, ale je toho menej, lebo sa aj menej vyrába.
Dabing však už nerobím, zmenila sa technika, nevedela som sa zorientovať – to už nebolo pre mňa. A podobne to bolo s televíziou, tam som robila veľmi málo. Ja totiž pri práci potrebujem mať pokoj, ako je to napríklad v rozhlase. A v televízii je okolo vás veľa ľudí, a to ma vždy vyrušovalo.

Popri divadle ste účinkovali aj v televíznych filmoch, ako boli napríklad Slovácko sa nesúdi, Rok na dedine... Dokopy som narátala asi dvadsať filmov, v ktorých ste si zahrali. Naposledy som vaše meno čítala na zozname titulov, ako boli Nedodržaný sľub a Pokoj v duši, no priznám sa, akosi som vás tam nenašla.
Lebo to boli maličké postavy. Vedľajšie postavy hrávam celý život. Vo filme aj v divadle...


Povedali ste to tak vyrovnane. Ako herečku vás to nikdy nebolelo? Nebolo vám to ľúto?
Nie, lebo veľakrát som sa presvedčila, že práve tieto postavy sú veľmi dôležité – dokonca zásadné v príbehoch. Prečo by som sa na ne hnevala... Aj v tej jednej vete, ktorú som často mala vo filmoch, bolo niečo, bez čoho by ten film nebol.


Zvykli ste si pozrieť potom filmy, v ktorých ste hrali?
Viete, ja som toho tak málo spravila, že som bola zvedavá, ako ten film celkovo vyznel – či tam vôbec som, lebo stáva sa aj to, že pri zostrihoch niektoré postavičky povypadávajú.


Jedna postava na scéne divadla West, za ktorú vás kritika vychválila, však nebola vedľajšia – v hre Moje teta, tvoje teta, kde ste odohrali herecký koncert s českým hercom Václavom Postráneckým.
Hrali sme tam síce iba dvaja, ale v celej hre hrá vlastne sólo Václav Postránecký. Ja som počas celého predstavenia na javisku. Ležím v posteli, iba dvakrát z nej vyjdem, no prehovorím až na konci, a to tri slová, ľahnem si a zomriem. Na toto predstavenie mám však výborné spomienky. Bolo úžasné, vôbec som sa nehnevala, že mám tak málo textu. A ľudia sa pozerali niekedy aj na mňa...

Do akých postáv vás zvyčajne režiséri obsadzovali?
Do rozličných a mojím najčastejším hereckým partnerom bol Karol Machata. Dnes už, primerane k môjmu veku, hrávam tety a staršie ženy. Milenky som nehrávala, ani keď som bola mladšia. Ja som nikdy nebola sexbomba. (smiech)


Ani ste ňou netúžili byť?
Nie, aj keď som si niekedy povedala, že tú postavu by som tak aj ja zahrala. Iba raz som zatúžila po Manon Lescaut – vedela som ju naspamäť, ale potom ma to prešlo. Postupne som sa s tým vyrovnala a povedala som si, že niekto musí robiť aj malé postavy. Obľubovala som najmä komické postavy, do ktorých ma obsadzoval režisér Karol Zachar. Raz som mala ako slúžka štyri výstupy v Dostojevského hre Cudzia žena a muž pod posteľou. Keď som povedala poslednú zo štyroch viet, hľadisko sa začalo strašne smiať, a dokonca dvakrát na to bol potlesk. Vtedy som si uvedomila, že tie maličkosti sú niekedy veľmi podstatné. Tak ako v živote.


Ste rodáčka z Rimavskej Soboty. Ako ste sa dostali do Bratislavy a k divadlu vôbec?
S divadlom som začínala v Prešove, kde som po absolvovaní gymnázia hrala štyri roky. Tam ma prehovorili, aby som išla na VŠMU do Bratislavy. Pamätám si, ako ma tam stretol Andrej Bagar, ktorý ma poznal z Prešova, a spýtal sa ma, čo tam robím. Keď som mu povedala, že som do Bratislavy prišla študovať herectvo, reagoval: „A na čo ti to bude? Však ty si herečka...“ Prijali ma a zobral si ma do ročníka, kde boli mojimi spolužiakmi Jozef Adamovič, Maja Velšicová... A ako som sa dostala k divadlu? Ani neviem celkom presne zodpovedať túto otázku. Nevyrastala som v rodine, kde by sa hralo divadlo. Otec bol pekár, a pekárstvo je tvorivá robota, ale aj včelár, a včelári majú úctu k prírode a majú čas premýšľať. Nemala som pocit, že by divadlu nerozumel, naopak. Mama bola domáca. Aj keď sa profesia herca vtedy považovala za komediantstvo, rodičia mi nebránili v mojom rozhodnutí, boli veľmi benevolentní. Mladšia sestra vyštudovala za zubnú techničku, no a ja som odmalička mala vzťah ku knihám, ale netúžila som byť herečkou. Nemala som presné predstavy o svojej profesii, no zrejme na gymnáziu to vo mne vypestovala ruštinárka, ktorá bola literárne zameraná. V škole sme s ňou robili  programy, a tam ma videl vtedajší riaditeľ prešovského divadla František Rell, ktorý prišiel s ich divadlom do nášho mesta. Oslovil ma, či by som nechcela ísť k nim. Mamička však trvala na tom, aby som zmaturovala. Po maturite som povedala, že idem na súťaž do Prešova, no v skutočnosti som sa vybrala na konkurz do Slovenského divadla. Keď som ho úspešne spravila, oznámila som to rodičom. A tak sa to s tým divadlom u mňa začalo...


A ako ste sa dostali do Slovenského národného divadla?
Keď som bola ešte poslucháčkou na VŠMU, robili sme v SND s režisérom Jozefom Budským Čapkovu Bielu nemoc. Vtedy ma zavolali do tzv. pomocného súboru, v ktorom boli ľudia, ktorí však nemali vysokú školu. Ak režisér potreboval niekoho do malých postáv, obsadil ich. Tam som začínala, no a napokon som po skončení školy zostala v SND, ktorého som sa stala v roku 1958 riadnou členkou a som tam dodnes.


Museli ste si dlho zvykať na Bratislavu?
Nie, v tom čase to bolo čarovné, tiché mesto. Vtedy neprichádzalo do úvahy, aby na Korze, kde to žilo od rána do noci, nikto nebol... Bol tu bohatý spoločenský život, bolo tu príjemne a útulne súčasne. Proste, bolo to úžasné, no a postupne sa to všetko zmenilo a teraz je to útulné zasa pred druhých...


Nad pedagogickou prácou ste neuvažovali?
Raz ma oslovili, či by som nechcela učiť na konzervatóriu. Prišli sme do triedy, a keď som rozmýšľala, čo asi by som tým žiakom povedala, tak mi z toho vyšlo: „Detičky moje, rýchlo od tohto povolania utekajte preč...“ (smiech)


To znamená, že vy ste svoj krok ísť k divadlu napokon oľutovali?
To nie, ale viem, že sa dá robiť aj niečo rozumnejšie.


Ako vychádzate s mladými hercami?
Veľmi dobre, ale teraz sa už v tej obrovskej budove veľmi nestretávame, už to stratilo takú tú ľudskosť. V DPOH sme boli jedna rodina, ktorá prežila všelijaké situácie, a na malom pľaci...


Ale veď vy herci ste chceli nové divadlo.
To áno, ale vždy vám srdce piští po tom, kde ste prežili svoju mladosť. Teraz sú tam všetci takí rozbehaní. Voľakedy nebola taká hektika, dnes na vás útočia zo všetkých strán.


V súčasnosti hráte v troch predstaveniach – Tri sestry, Koniec hry a Tanec toreadorov. Neviete si predstaviť svoj život bez divadla?
Viem, ale divadlo ma vždy upokojovalo, preto som mu zostala verná dodnes. Škoda, že na Koniec hry chodí tak málo ľudí... Aj napriek tomu, že je to deprimujúce predstavenie, mám ho veľmi rada. Becketta ako autora som mala vždy rada. Práve cez neho sa čoraz viac vraciam do šesťdesiatych rokov minulého storočia a spomínam na dobu, ktorú sme vtedy žili.


Mali ste nejakú prezývku v divadle?
Volali ma Jano. Dal mi ju František Dibarbora ešte v čase, keď som mala po príchode do SND šatňu na mužskom poschodí.


Divadlo sa stalo teda vašou láskou, na doskách SND ste spoznali aj otca svojho syna Matúša – dramaturga Martina Porubjaka... Prečo ste sa za neho nikdy nevydali?
Vždy som bola slobodný človek so všetkými radosťami aj starosťami. Manželstvo sa mi zdá byť zbytočné a navyše, strašne komplikuje život. Okolo toho sú samé vybavovačky a pritom to človek vôbec nepotrebuje. S Martinom Porubjakom sme spolu určitý čas žili, ale keďže on je o jedenásť rokov mladší, vždy som si hovorila, že to nemôže pokračovať nekonečne, že sa to raz musí skočiť, lebo to nie je normálne. V roku 1969 sa nám narodil syn Matúš, s ktorým žijem dodnes. Bude mať už štyridsaťdva rokov a je stále slobodný... Nepletiem sa však do jeho života. Ja už nejako dožijem a on nech sa trápi svojím životom.


Asi ste ho „nakazili“ svojím názorom, ktorý ma dosť prekvapil. Práve preto, že to hovorí žena vašej generácie. Pán Porubjak na vás nenaliehal, aby ste sa zobrali?
Nie, veď on bol „decko“ v porovnaní so mnou... (smiech)


Ako to, že ste sa popri tomto vašom „videní“ dali dohromady?
Neviem, asi zapracovala chémia a boli sme si sympatickí, navyše, dalo sa s ním dobre porozprávať.


A ako na váš vzťah reagovali vaši rodičia?
Ako som už povedala, otecko bol veľmi tolerantný človek a moja mama sa so všetkým vždy zmierila, lebo videla, že život je taký. Najhoršie to prežívala moja sestra. Musím sa však priznať,  ja som ani nikdy nemala vzťah k deťom.


Tak to ste ma „zabili“ ... To hovorí herečka, ktorá účinkovala najmä v rozprávkach, ktoré boli určené deťom?
No vidíte, možno práve preto... Tá príroda sa asi veľmi oklamať nedá. Keď som mala tridsaťštyri rokov, povedala som si: „Á hop, a just!“ A bola som tehotná. Vtedy som si zrazu uvedomila, že to dieťa veľmi chcem.


Po Martinovi Porubjakovi ste už v živote nestretli muža, s ktorým by ste žili v partnerstve?
Keď sa mi narodil Matúš, už som na to nemala čas, keďže som po rozchode s ním žila sama. Martin si našiel svoju lásku (pozn. red. Darinu Abrahámovú), s ktorou sa aj oženil. No nemôžem povedať, že by sa o syna nestaral, dodnes sme v kontakte a dobre spolu vychádzame. Vždy som však bola samostatná, veci som si riešila sama, priateľky som nemala ani nemám.


Ovplyvnilo vášho syna divadlo? Akým smerom sa vybral?
Najprv skončil geológiu, potom sa venoval Platónovi – vyštudoval filozofiu a v súčasnosti je docentom na Filozofickej fakulte v Trnave.


Ste si podobní?
Fajčím ja aj on, napriek tomu, že môj otec považoval fajčenie za cestu do pekla. Náš vzťah v spoločnom priestore sme si vybudovali. On je dosť uzavretý, ale vieme si aj vzájomne povedať. Matúš je aj mojím divadelným kritikom.


Tešíte sa na rolu babičky?
Je to prirodzené... Život má pokračovať, máme sa rozmnožovať a neviem, či to nie je aj povinnosť človeka.


Pôsobíte veľmi pohodovo, akoby vás v živote ani nič nevytočilo. Prežili ste pekný život?
Myslím si, že áno. Najmä treba brať všetko, čo vám príde do cesty, s nadhľadom. Nikdy som, bohužiaľ, nebola zameraná na niečo konkrétne. Vždy som veľa čítala a to, čo som robila mimo hrania, súviselo aj tak s divadlom. Z divadla som mala priateľov, len istý čas som sa stretávala so skupinou výtvarníkov – s Galandovcami. V šesťdesiatom ôsmom roku ich však zakázali, skupina sa rozpadla a všetci sme išli svojou cestou. Ja si ani neviem predstaviť, čo by som robila okrem divadla.


Zo zákulisia:
Keď som hľadala nejaký článok s Vierou Topinkovou ešte predtým, ako som jej zavolala, nenašla som takmer nič, a tak som si pomyslela, že zrejme s novinármi nekomunikuje. Nebránila sa a za miesto nášho stretnutia navrhla útulnú kaviarničku plnú kníh a starožitného nábytku v blízkosti jej bytu v centre Bratislavy. Priznám sa, neviem, prečo som pani Vierku zaradila medzi vážne dámy, napriek tomu, že sa objavovala aj v komických postavách. Od začiatku s ľahkosťou vtipkovala a na svoj vek mala také moderné názory, že som pridávala ďalšie a ďalšie zvedavé otázky. Keď sme sa lúčili, pre istotu som si overila situáciu a spýtala sa jej: „Dúfam, že som vás neunavila?“ Usmiala sa a povedala: „Bolo to fajn, neotravovali ste ma...“


ALENA HORVÁTHOVÁ-ČISÁRIKOVÁ
Foto: Tibor Géci, archív SND a V. T.

- - Inzercia - -