Dnes je streda, 19.január 2022, meniny má: Drahomíra, Mário
Čas čítania
5 minutes
Zatiaľ prečítané

Bránila som sa role rozprávkovej babičky

november 30, 2021 - 08:30
Herecká diva Božidara Turzonovová žije pre divadlo a svoju rodinu. Každodenné problémy znáša s veľkou silou, gráciou a nadhľadom. Pri rozprávaní s ňou máte pocit, akoby ste sedeli s dobrou priateľkou. Je priama a teší sa z každej možnosti, ktorú život prináša.
Foto: 
Ramon Leško

Keď sme si dohadovali termín rozhovoru, boli ste zaneprázdnená, mali ste plný diár. Na čom teraz pracujete? 

V SND oživujeme hru Divadelný román od Michaila Afanasieviča Bulgakova, pretože sme ju hrali naposledy pred rokom a pol. A v štúdiu L+S skúšame Pani plukovníkovú od Bengta Ahlforsa s režisérom Vladimírom Strniskom. A veľmi rada pracujem aj v rozhlase. Ja som dieťa detskej rozhlasovej družiny. Veľmi ma baví rozhlasovú hru podať ľuďom cez mikrofón tak, aby si ju vedeli živo predstaviť. Keď je hra v rozhlase kvalitne spracovaná, nie je len počúvaná, ale aj videná. 

V minulosti ste účinkovali v mnohých inscenáciách v bratislavských televíznych pondelkoch. Ako ste ich vnímali vtedy a ako si na ne spomínate teraz, s odstupom času?

Bola to veľmi silná súčasť našej práce a všetci účinkujúci sme tam prežili nádherné tvorivé momenty. Inscenácie, ktoré sa vytvárali, mali naozaj umeleckú hodnotu. V tom vidím veľký rozdiel oproti súčasným seriálom. Inscenácie mali zaujímavú dramaturgiu a obsah – medzi inými bola to napríklad kvalitná svetová klasika –  kultivovali ľudí na celom Slovensku. Mnohé úlohy, ktoré som nemala príležitosť hrať v divadle, som si zahrala v televízii. Neviem ani povedať, ktorá postava vo mne najviac zarezonovala, pretože u mňa je prelomová rola vždy tá, na ktorej práve pracujem. Začne sa boj, keď sa do seba snažím zapracovať postavu, presuniem do úzadia moju osobu a preorganizujem sa do novej roly. 

Narodili ste sa v Sofii a vaše korene siahajú aj do krajín bývalej Juhoslávie, pociťujete na sebe typický južanský temperament?

Moja sestra tancovala sedem rokov v Lúčnici. Keď vidíte ich predstavenia, poviete si: To je temperament! Čiže, myslím si, že horúcu krv máme v sebe na Slovensku naozaj všetci. Videla som folklórne tance z iných krajín a nedá sa to s našimi ani porovnať, boli skoro až flegmatické. 

Vyrastali ste v Bratislave, v starom meste, aké ste tam prežili detstvo detstvo?

Na základnú školu, toho času na Štefánikovú, som chodila do dievčenskej triedy a potom na gymnázium na Grösslingovej ulici, na tzv. Gamču. Milovala som staré mesto. Bolo vtedy útulné, pokojné, malé a pritom malo atribúty veľkomesta. Mali sme skvelú operu aj filharmóniu, koncertnú sálu, kvalitné divadlá. Napríklad na Novej scéne sa uvádzali veľmi dobré operety. 

Máte dve dcéry a šesť vnúčat, akou ste babičkou?

Staršia dcéra má už štyri veľké deti a mladšia dve. Ja som ich od začiatku veľmi upozorňovala na to, že nebudem žiadnou rozprávkovou babkou. Potom som však na moje vlastné prekvapenie vyhľadávala všetky možné zámienky, aby som s nimi mohla tráviť čas. Chodievala som s deťmi na rekreačné pobyty do kaštieľa do Budmeríc, ktorý nám závidela celá Európa. Bývalo tam úžasne. Aj teraz trávim veľa času s deťmi, vnučka, ktorá momentálne študuje vo Viedni, býva u mňa. 

V roku 2013 odišiel na druhý svet váš milovaný manžel, známy herec Jozef Adamovič. Teraz v lete ho nasledoval aj váš brat, známy architekt Christo Tursunov. 

S bratom sme mali veľmi vrúcny vzťah. Čím je človek starší, tým viac spomienok mu naskakuje. Teraz mám v hlave obraz, ako sme v Tatrách na hojdačkách a tam som sa ako dieťa dozvedela, že môj otec a moja mama nie sú brat a sestra. Christo bol na rozdiel odo mňa ako dieťa veľmi mlčanlivý a zádumčivý. Pamätám si, že keď sme šli spolu do škôlky, nechcel sa pustiť mojej sukne. Mama len vedela, že nie je hluchonemý, inak skoro nehovoril. Bol veľmi talentovaný v mnohých smeroch, Majster športu v jachtingu, lode si sám skonštruoval a ešte mal aj výborný sluch. Architektúru miloval, spolu s pánom inžinierom Uhliarikom navrhli hotely Esplanade v Piešťanoch, Diamant v Dudinciach atď. 

V priebehu posledných rokov vám zomreli najbližší príbuzní. Staráte sa o seba po zdravotnej stránke, športujete, alebo ste v tom skôr tá „neporiadna“?

Som mierne nedbajská. Ale mám veľmi životaschopnú sestru, doktorku prírodných vied, a ona na mňa dáva pozor. Veľmi ju obdivujem, už vo vyššom veku prešla dvakrát púť Cammino di Santiago di Compostela. Šport mám všeobecne veľmi rada, ale lyžovať mi zakázali, pretože som nemala pud sebazáchovy. Plávanie milujem, len v poslednom období mám už mierne obavy. Som rada, keď v mori doplávam po bóju. 

Ste však stále veľmi činorodá. Ste spoluzakladateľkou festivalu Art film fest v Trenčianskych Tepliciach, ktorý pred časom presunuli do Košíc, a čestnou riaditeľkou medzinárodného filmového festivalu Cinematik v Piešťanoch. 

Cinematik má už šestnásť rokov a má vzostupnú tendenciu. Je to tiež jedna z možností, ako mladým ľuďom prinášať kvalitné umenie a teším sa z nej. 

Ako ste trávili všetok ten voľný čas v pandemickom období?

Prvé tri dni som si vravela, aká je to nádhera, že nikam nemusím ísť. Po krátkom čase ma to však prestalo baviť. Chodiť po prázdnych uliciach mi prišlo strašne skľučujúce. Predpokladám, že ešte rok, dva s tým budeme musieť žiť... 

Máte veľmi realistický prístup k životu, pomáha vám v ťažkých životných chvíľach?

Naučil ma to život a moja mama. Vždy som ju obdivovala, bola medička, vojna jej zabránila dokončiť školu, ale bola slušne erudovaná v oblasti zdravia. Keď sme so súrodencami kvapli atrament na parkety a spravili na nich malý fľak, bol to koniec sveta a dráma. Ale keď moja malá sestra vážne ochorela, dostala veľmi vysoké teploty a skoro zomrela, mama si zachovala chladnú hlavu a všetky emócie šli bokom. Strhla jej košeľu, strčila pod studenú vodu a zachránila ju. Pre fľak na parkete plakala a robila s nami krik, ale vo vypätých chvíľach vedela byť absolútne chladnokrvná. 

Veľmi blízky vzťah ste mali aj s vaším otcom.

Bezhranične som ho milovala, bol môj veľký vzor. Ešte dlho som pri sebe nosila jeho študentskú fotku. Po jeho smrti si vyčítam, že sme s ním nehovorili o vážnej chorobe, ktorú mal. On vedel, že my o nej vieme, my sme vedeli, že on vie, ale nerozprávali sme sa o tom. Myslela som si, že jeho smrť neprežijem. A prežila som. Mamu, manžela, otca aj brata. Musí sa to prežiť. Moja stará mama prežila počas svojho života strašné tragédie, napríklad jej zomreli počas jedného týždňa všetky tri dcérky, ktoré mala. Podusili sa na čierny kašeľ. Vracala sa z pohrebu jednej dcéry a druhá sa jej dusila. A prežila to tá žena. Mala svoju vieru.

Dvadsaťpäť rokov ste učili herectvo a momentálne ste externou pedagogičkou na Paneurópskej vysokej škole v Bratislave, na masmediálnej fakulte. Ste v blízkom kontakte s tvorivou mladou generáciou.

Ja ju veľmi obdivujem. Ich veľmi dobré jazykové znalosti, dokonalé narábanie s technológiami, sú tzv. palčeková generácia, stále šťukajú do telefónov. Na druhej strane vôbec nič nečítajú. Ja som už bola na gymnáziu, keď prišla televízia, dovtedy sme všetci čítali a rozvíjali si tým fantáziu. Každú knihu som videla ako svoj vlastný film, niekedy som ich mala radšej ako tie reálne, čo som potom videla v kine. Toto im určite chýba. Majú veľmi redukované samohlásky, oni drkocú. Hovoria prdvčerom, namiesto predvčerom. Je to následok rýchleho písania. Herec má byť zrozumiteľný a má dobre poznať slovenský jazyk. A nie vrieskať o dušu spasenú a divák nevie prečo. Neraz som povedala mojim študentom, že ak si nezačnú rozmaznávať samohlásky, budú prvoradí herci, bude ich rozumieť iba v prvom rade. 

Predstavenie Divadelný román ste ešte stihli odohrať tesne pred lockdownom, ako sa zmenili vzťahy v divadle za posledné roky?

V SND nepociťujem žiadne napätia. V pražskom Národnom divadle nám vždy závideli našich slovenských hercov, že to boli silné osobnosti. Štefan Kvietik, Ctibor Filčík, Ladislav Chudík, Jozef Adamovič, Karol Machata. 

Ako budete tráviť tohtoročné Vianoce? Budú iné ako tie, aké mávate zvyčajne?

Budeme sa usilovať, aby boli také ako po iné roky. 

 

 

 

 

 

 

 

- - Inzercia - -