Dnes je nedeľa, 05.júl 2020, meniny má: Cyril, Metod
Čas čítania
7 minutes
Zatiaľ prečítané

Záchrana pre všetky ženy vylúčené zo spoločnosti

jún 25, 2020 - 18:00
Príbeh o žene, ktorá vyhorela. Sebavedomá, svedomitá perfekcionistka, ktorá vie, čo chce dosiahnuť v živote a za svoje úsilie aj niečo očakáva. Jedného dňa však vyhorí a upadne do hlbokej depresie.

Víťazky francúzskej spisovateľky Laetitie Colombaniovej je príbeh o mnohých z nás. Inšpirovala sa skutočným a silným príbehom ženy z minulého storočia. Ženy, ktorá zasvätila život druhým ženám...

Štyridsiatnička Solène obetovala všetko advokátskej kariére: sny, priateľov, lásky. Jedného dňa však vyhorí a upadne do depresie. Psychiater ju navádza na dobročinnosť, radí jej, aby sa zamerala na druhých. Solène je skeptická, ale predsa odpovie na nenápadný inzerát dobročinného združenia, ktoré hľadá osobu na post verejného spisovateľa. Je sklamaná, keď ju posielajú do bunky záchrany pre ženy v núdzi.

V obrovskej hale Paláca ženy, kam sa dostaví so svojím supermoderným počítačom, sa cíti stratená. Rezidentky ju nielenže nevítajú s otvorenou náručou, ale doslova sa jej stránia. Vďaka kurzu zumby, listu žiadajúcemu anglickú kráľovnú o autogram či šálke mätového čaju sa Solène postupne zbližuje so ženami pochádzajúcimi s odlišných kultúr a s rôznymi osudmi. Nachádza schopnosť vcítiť sa do žien na periférii spoločnosti a práve v tom objavuje i zmysel svojho poslania.

Takmer pred storočím tu zvádzala podobný boj Blanche Peyronová. Ako kapitánka Armády spásy snívala o streche nad hlavou pre všetky ženy vylúčené zo spoločnosti. Jej najväčšia bitka o dôstojné miesto pre ne sa zhmotnila do vybudovania Paláca ženy v Paríži. Inštitúcia dodnes existuje, no zaujímavé je, že ani mnohí Parížania o Paláci nevedia. A nepoznajú jeho osud, osud Blanche a žien, ktoré sa tam utiekali.
Laetitia Colombaniová nás v knihe Víťazky pozýva do tohto veľkorysého sociálneho zariadenia spoznávať jeho obyvateľky, ich životné príbehy a biedu, ale aj ich vášne, silu a veľkodušnosť.

Leatitia Colombaniová, režisérka a herečka, knižne debutovala pred dvoma rokmi románom Vrkoč, ktorým si získala medzinárodnú popularitu a na knižnom portáli Babelio (časopis Le Point) sa ako najúspešnejšia kniha roka 2018 vo Francúzsku umiestnil na prvom mieste. Získal aj cenu Relay čitateľov cestovateľov.
Víťazky vyšli pod značkou ODEON vo vydavateľstve Ikar.

Začítajte sa do novinky Víťazky:

1. kapitola
Paríž týchto dní

Všetko sa udialo rýchlosťou blesku. Solène práve vychádzala s Arthurom Saint-Clairom zo súdnej siene. Chystala sa mu povedať, že sa jej nepozdáva rozsudok, ktorý proti nemu vyniesol sudca, a že nerozumie, prečo sa celý čas správal k nemu tak prísne. Nestihla to.

Saint-Clair sa vrhol k sklenenej bariére a preskočil ju.
Vyskočil z chodbičky na šiestom poschodí Justičného paláca.
V nasledujúcich okamihoch trvajúcich celú večnosť sa telo vznášalo v prázdnote. Vzápätí sa o nejakých dvadsaťpäť metrov nižšie roztrieštilo na dlažbe.
Solène si na ostatné nespomína. Scény sa jej vyjavovali len sporadicky a v spomalenom tempe. Predtým než sa zosypala, určite vykríkla. Prebrala sa v izbe s bielymi stenami.
Pamätala si, ako lekár vyslovil slová: burn out. Najprv Solène nevedela, či patrili jej alebo jej klientovi. No niť príbehu sa napokon predsa len scelila.
Dlho vedela, že vplyvného podnikateľa Arthura Saint-Claira vyšetrovali za daňové podvody. Vedela všetko o jeho živote, manželstvách a rozvodoch, o jeho milenkách, o alimentoch, ktoré platil bývalým ženám a ich deťom, o darčekoch, čo im prinášal zo zahraničných ciest. Navštívila jeho vilu v Sainte-Maxime, jeho honosné kancelárie, nádherný byt v VII. parížskom okrese. Prijímala jeho dôvernosti a tajomstvá. Solène sa celé mesiace pripravovala na pojednávanie, nič nenechávala na náhodu, neľutovala večery, dovolenky, sviatky. Bola pracovitá dôkladná, a svedomitá – skrátka skvelá advokátka. V advokátskej kancelárii, kde pracovala, všetci oceňovali jej kvality. Každý vie, že v súdnej praxi existuje i niečo ako právne riziko. Aj Solène to vedela, no až taký prísny rozsudok by nečakala ani vo sne. Sudca trval na nepodmienečnom väzení pre jej klienta, náhrade škody za milióny eur a úrokov z omeškania. Odsúdený by sa celý život nevymotal z platieb. Hanba, spoločenská degradácia. Saint-Clair to neuniesol.

Radšej sa hodil do prázdna obrovskej svetelnej šachty nového parížskeho justičného paláca.
Architekti mysleli na všetko, len na toto nie. Vytvorili elegantnú budovu s dokonalým dizajnom, naozajstný „palác zo skla a svetla“. Vybrali fasády vysoko odolné proti hrozbám atentátov, nainštalovali bezpečnostné stĺporadia, zariadenia na kontrolu vchodov a najmodernejšie kamerové systémy. Priestor priam prepchali senzormi na detekciu narušenia, dverami s elektronickým prístupom, domácimi linkami, najmodernejšími zvukovými signalizátormi a displejmi. Tvorcovia však vo svojich plánoch jednoducho pozabudli, že spravodlivosť vykonávajú ľudia pre iných ľudí, nezriedka zúfalých. Pojednávacie miestnosti sa nachádzajú na šiestich poschodiach, ktoré sa dvíhajú nad átriom s rozlohou 5 000 m2. Pod dvadsaťpäť metrov vysokým stropom je priestor, z ktorého sa človeku môže zakrútiť hlava. To v odsúdencoch, nad ktorými spravodlivosť práve vyniesla rozsudok, môže vyvolať kadejaké myšlienky.
Vo väzeniach niekoľkonásobne zvýšili počet bezpečnostných sietí, aby sa znížili riziká samovraždy. No v novom Justičnom paláci sa nič také nestalo. Spojovacie chodby opatrili iba jednoduchými sklenými zábranami. Na prekonanie zábradlia a na vyskočenie stačilo Saint-Clairovi urobiť jediný krok.

Solène ten obraz ustavične prenasleduje. Nemôže naň zabudnúť. Neustále má pred očami obraz svojho dokaličeného klienta na mramorovej dlažbe paláca. Premýšľa o jeho rodine, deťoch, zamestnancoch. Bola posledná, čo s ním hovorila, keď si k nemu prisadla. Gniavi ju pocit viny. Kde sa zmýlila? Čo mala povedať a urobiť? Mohla predvídať a rátať s najhorším? Dokonale poznala Saint-Clairovu osobnosť, no jeho skutok zostáva pre ňu tajomstvom. Solène na tom mužovi nepobadala beznádej, známky psychického zrútenia či iné náznaky časovanej bomby, ktorá v ňom už akiste tikala.

Výbuch, ktorý práve zažila, rozvrátil i jej život. Aj Solène sa zrútila. V nemocničnej izbe s bielymi stenami trávila svoje dni za zatiahnutými žalúziami a sotva sa vládala pohnúť. Svetlo jej pripadalo neznesiteľné. Najmenší pohyb ju stál priam nadľudské úsilie. Z advokátskej kancelárie dostávala kvety, povzbudzujúce správy od kolegov, no na ich čítanie sa nezmohla. Má poruchu ako auto, odstavené bez paliva na kraji cesty. Porucha nastala v štyridsiatom roku jej života.

Burn out... v angličtine ten termín pôsobí akosi ľahšie a košatejšie. Určite znie lepšie ako vyhorenie. Spočiatku Solène nechcela uveriť. To predsa nie je ona, nie, to sa jej netýka. Ona predsa nemá nič spoločné s krehkými osôbkami, ktorých svedectvá zapĺňajú stránky ženských časopisov. Ona bola vždy silná, aktívna, v pohybe. Vždy si pripadala ako-tak harmonická, aspoň si to o sebe myslela.
Pracovná preťaženosť dnes trápi mnohých, hovoril jej psychiater tichým a rozvážnym hlasom. Odriekal premúdre slová, ktorým sotva rozumela: sérotonín, dopamín, noradrenalín a  názvy kadejakých anxiolytík, benzodiazepínov, antidepresív. Predpisoval jej pilulky, večer na spanie, ráno na prebudenie. Prášky, ktoré pomáhajú žiť.
Všetko sa pritom začalo tak dobre. Narodila sa v bohatej štvrti a bola inteligentné, vnímavé a usilovné dieťa, od ktorého sa veľa očakávalo. Spolu s malou sestričkou vyrastala v rodine profesorov práva. Školy zvládla bez problémov, v dvadsiatich dvoch rokoch ju prijali do advokátskej komory a získala miesto spolupracovníčky v renomovanej advokátskej kancelárii. Doposiaľ ju nestihlo nič, čo by stálo za zmienku. Pravdaže, až na tie návaly práce, víkendy a noci, dovolenky strávené nad súdnymi spismi, deficit spánku, neprestajné pojednávania, schôdzky s klientmi. Život okolo sa nej valil plnou rýchlosťou ako vlak, ktorý sa nedal zastaviť. Isteže, bol tu Jérémy, muž, ktorého mala najradšej na svete. Na Jérémyho jakživ nezabudne. Nechcel dieťa, ani žiadne záväzky. Povedal jej to na rovinu a jeho postoj jej vyhovoval. Solène nepatrila medzi ženy, ktorých snom je materstvo. Nevedela sa vžiť do sveta mladých báb, čo s vyťahanými rukami tlačia po chodníkoch kočíky. Rada prenechala to potešenie sestričke, ktorá sa v roli mamičky pri sporáku priam vyžívala. Solène priveľmi záležalo na vlastnej slobode – aspoň si to namýšľala. Jérémy a ona si žili každý pre seba. Boli moderným párom – milovali sa, ale – zostali nezávislí. Rozchod nebol pre Solène na programe dňa. Pristátie však bolo o to drsnejšie.

Po niekoľkých týždňoch liečenia konečne opustila izbu s bielymi stenami a vyšla si na prechádzku po parku. Psychiater na lavičke vedľa nej ju za úspešnú liečbu vychvaľoval ako malé poslušné dieťa. Uisťoval ju, že ak sa bude ďalej poriadne liečiť, čoskoro sa vráti domov. Solène táto novina nepotešila. Nemala predsa záujem ocitnúť sa vo svojom veľkom byte sama bez akéhokoľvek cieľa a bez jasných plánov.
Zaiste, mala trojizbový byt v krásnej štvrti, ale to miesto jej pripadalo chladné a velikášsky neosobné. Kdesi v jej skriniach ešte vždy spočíval kašmírový sveter, ktorý si zabudol Jérémy a ktorý si ona občas potajomky natiahne. Sú tam aj americké čipsy bez chuti, ktoré nadovšetko miloval a ktoré, nevediac prečo, ešte vždy nakupovala v supermarkete. Solène totiž čipsy nejedáva. Šušťanie vreciek v kine počas filmu alebo počas televízneho vysielania ju vyvádzalo z miery. Dnes by však dala aj pol kráľovstva za Jérémyho šušťanie. Telo pri tele na gauči a šuchot jeho čipsov.

Do kancelárie sa viac nevráti. Nič zlé tým nesledovala. No už pri pomyslení, že prechádza dverami Justičného paláca, sa jej dvíhal žalúdok. Ešte dlho sa mu bude vyhýbať. Vzdá sa funkcie, dá sa uvoľniť. Tento ustálený termín predsa nevylučuje možnosť návratu. Návrat však neprichádza do úvahy.

Milan Buno, knižný publicista

Víťazky: https://www.bux.sk/knihy/444831-vitazky.html

 

- - Inzercia - -