Dnes je sobota, 15.december 2018, meniny má: Ivica
Čas čítania
2 minutes
Zatiaľ prečítané

Príbeh: Partner mi zatajil dieťa. No to nie je to najhoršie

december 03, 2018 - 18:00
Krátko po ukončení strednej školy som sa dala dokopy s bývalým spolužiakom z vedľajšej triedy. Prežili sme spolu krásnych 7 rokov, rozdelil nás však odlišný pohľad na budúcnosť. Kým mne začali v dvadsaťpäťke výrazne tikať biologické hodiny, Samuel dieťa najbližších desať rokov nechcel. Dohodli sme sa, že najlepšie bude, ak pôjdeme od seba.

Nasledujúce tri roky som strávila sama. A vzhľadom na typ mužov, na ktorých som za ten čas natrafila, som si vôbec nebola istá, či sa to niekedy zmení. Myslím, že niekomu tam hore som začala liezť na nervy, krátko pred prázdninami, ktoré som plánovala stráviť prerábkou bytu po babičke, som stretla Mira. Bol o sedem rokov starší, pracoval v reklamnej agentúre, imponoval mi jeho humor, extrovertný charakter, obdivovala som u ňho všeobecný prehľad a čo bolo taktiež podstatné, rovnakú túžbu po bábätku.

Niekoľko mesiacov sa mi nedarilo otehotnieť a s každým ďalším neúspechom rástlo moje zúfalstvo. Miro to vnímal pragmatickejšie a nechcel tlačiť na pílu. Jedného dňa po príchode domov ma prekvapil darčekom – zájazdom k moru, vraj aby sme odišli zo známeho prostredia a vyskúšali splodiť dieťa na mieste, ktoré je spojené s oddychom, žiadnym stresom a hlavne, kde budeme iba my dvaja. Bola som šťastná.

Na dovolenku sme skutočne odcestovali a užívali si ju plnými dúškami. Počas jedného z našich večerov, keď sme to obaja prehnali s vínom, Miro povedal niečo, na čo myslím dodnes. Porozprával mi o „omyle z mladosti“, keď chodil s istou Ninou a „nešťastnou náhodou“ sa im podarilo splodiť potomka. Už pri týchto slovách ma pichlo pri srdci. Ako môže o dieťatku povedať, že bolo nešťastím? Najmä mne, pre ktorú je materstvo najväčším životným poslaním. Miro však pokračoval.

Priznal sa mi, že Nina sa ho pokúšala po pôrode kontaktovať s otázkou, či svoju dcérku predsa len nechce vidieť. Odmietol to. Ona sa vraj rozhodla pre dieťa bez ohľadu na jeho názor, tak nech si dcéru vychováva sama. Hoci som na sebe nedala nič badať, stále nad jeho správaním premýšľam.

Nie je aspoň vo väčšine chlapov zakorenený pocit zodpovednosti? Čím to je, že niekto dokáže takto kruto odvrhnúť vlastné dieťa? Ak aj išlo o mladícku pochabosť, to s ním nehne svedomie ani po rokoch? Čo ak sa rovnako zachová aj ku mne? Môže sa nastavenie muža rokmi zmeniť alebo vždy sa už bude vzduchom niesť riziko, že si nenájde cestu ani k dieťaťu, ktoré chce(l)?

So svojimi otázkami som sa zdôverila kamarátke psychologičke. Povedala mi, že o jeho otcovských prognózach síce nemôže tušiť nič, no mnoho viem zistiť sledovaním jeho správania v záťažových situáciách. Do jeho vzťahu s Ninou som nevidela, navyše uplynulo niekoľko rokov od rozchodu. So mnou je ale vzájomná kompatibilita očividne o niečom inom a aj vďaka tomu túžba po dieťati z jeho strany silnie.

Veď viete, ako to býva. Keď stretnete spriaznenú dušu, človek je razom schopný zmeniť doterajšie myslenie a hodnotový rebríček. Rozhodla som sa, že napriek všetkému dám nášmu vzťahu šancu. Verím, že ľudia sa menia a iba hlúpy človek dookola opakuje tie isté chyby.

Paulína (28)

Naše aktivity: 

- - Inzercia - -