Dnes je sobota, 15.december 2018, meniny má: Ivica
Čas čítania
10 minutes
Zatiaľ prečítané

Martin Chodúr: Na svadbu si ešte počkáme

november 26, 2018 - 13:26
MARTIN CHODÚR je v mnohom inšpiratívny človek s otvorenou mysľou a muž, ktorého postoj a pomocnú ruku by doma uvítala nejedna z nás. Milujúci partner do koča aj do voza, plnohodnotný otec a stále fantasticky spieva. Dôkazom je vianočný album, ktorým chce osláviť radosť zo života.

Na konte máte novinku – vianočný album Hallelujah. Je veľmi pestrý, z každého rožku trošku. To bol cieľ?

Na albume som sa nesnažil len o liturgické zachytenie Vianoc, chcel som ich poňať z viacerých uhlov. Aj preto je na ňom viac štýlov, viac farieb. Vlastne aj preto má názov Hallelujah. Chce byť oslavou Boha tak, ako ho oslavujú na polnočnej omši, ale aj oslavou všednej radosti z Vianoc a všetkého, čo cítime, že k nim patrí. Skôr alebo neskôr Vianoce dostanú aj melancholický nádych, pretože každému raz zomrú rodičia, prarodičia a v tomto období myslíme najmä na nich a na chvíle, keď sa s nami ešte radovali, bok po boku, a tak je v ňom istým spôsobom obsiahnutá aj táto melanchólia.

Vznikol v spolupráci s Janáčkovým orchestrom. Napriek tomu, že išlo o splnenie vášho sna, vraj to nebolo jednoduché nahrávanie. Prečo?

Každé nahrávanie je výzva a prináša isté technické problémy. Keď nahráva spevák s orchestrom v akustickom prostredí, piesne a aranžmány sú napísané tak, aby mohol akustický spevák splynúť s orchestrom. Preto je potrebné, aby spevák spieval klasickou technikou, ak ide hlasom intímnejšie, tak ho cez veľký zvuk orchestra nepočuť. No zároveň je popová hudba postavená tak, že človek musí spievať intímne a intuitívne. Musí spievať do určitej miery civilne, inak hudba prestáva mať všeobecnejší charakter. Je pravda, že nahrávať album s Janáčkovým orchestrom bol môj sen. Tvoria ho výborní muzikanti, ktorí majú presahy do mnohých žánrov. Sú schopní zahrať naozaj všetko, pretože vyštudovali svoj nástroj. Ale ak človek pracuje pre teleso, je jeho súčasťou. Teleso hrá ako celok, znamená to, že nie je miesto na improvizáciu a robiť aj malé zmeny je veľmi náročné.

Sen sa vám teda splnil. O čom sníva Martin Chodúr dnes?

Snívam o tom, aby som sa po pracovnej stránke stále vyvíjal, aby som mal stále nejaký nedosiahnuteľný cieľ. Zakaždým, keď sa mi niečo podarí, si poviem, áno, to bolo výborné. Zároveň rozmýšľam, ako by sa to dalo urobiť ešte lepšie. Systematickou prácou sa snažím posúvať ďalej a opravovať svoje chyby. Myslím si, že ak je človek presvedčený o tom, že všetko je dobré, znamená to jeho umeleckú smrť. Radšej by som sa posúval ďalej, aj za cenu neúspechu. To mi je vlastné v pracovnom aj v súkromnom živote. Človek je na svete preto, aby rástol, aby sa vyvíjal.

Aké bývajú Vianoce u vás?

Pre mňa mali Vianoce vždy svetský charakter. Nedodržiavali sme žiadne vianočné zvyky, mali sme jednoduché mestské Vianoce. Pre mňa Vianoce znamenajú oslavu Štedrého dňa ako takého, ktorý zostáva rovnaký počas rokov, desaťročí. Tým chcem povedať, že ak aj človek necíti vo Vianociach náboženský rozmer, môže si ich užiť. Vianoce vnímam ako deň, keď sú ľudia k sebe dobrí, láskaví, ktorý prežívame s radosťou a v rodinnom kruhu. Teraz, keď už mám vlastného, takmer trojročného syna, na jednej strane sa počas Vianoc vraciam do detstva a spomienok, no zároveň som rodič, čo je rovnako veľmi magický pocit. Vytváram Vianoce synovi a tým budujem jeho spomienky. Vnímam to ako veľkú životnú úlohu. Martinko má obdobie, v ktorom si všíma všetko okolo seba, teším sa, ako si ich spolu užijeme.

ch1.jpg

Foto: 
Patrik Ratajský

Myslíte, že je to len jeden deň? Podľa mňa je to celé obdobie, počas ktorého „zmäkneme“ a sme nežnejší.

To je pravda, ale ten jeden deň je špeciálny svojím charakterom. S rodinou sa ideme prejsť, celý deň nejeme, čakáme na zlaté prasiatko, večer si dáme štedrú večeru, rozbalíme darčeky a pozeráme rozprávky... V tomto je to iný deň, práve v tej dobrote. Človek vplyvom okolia môže prísť do štádia, keď má pocit, že vlastne nie je dôvod, prečo by mali byť ľudia k sebe dobrí. V podstate z mnohých modernejších filozofií vyplýva, že ľudia k sebe nemusia byť dobrí. Zázrak toho, že sa k sebe pekne správame, má naozajstný dôvod práve na Vianoce. A to je pre mňa veľmi zaujímavé aj umelecky, preto som sa vydal aj vianočný album.

Zaujalo ma, čo ste povedali o ľudskej dobrote. Vy ste prestali veriť v dobro ľudí vo všedných dňoch?

Skôr je to o slovíčku veriť. Veriť v dobro ľudí je správny pohľad. My veríme v to, že ľudia sú dobrí, ale vlastne nemôžeme to povedať s istotou. Vieme, čo je všeobecne zlé, na základe morálnych hodnôt vieme odpovedať na otázku, čo je zlé.

V čo teda veríte?

Ja nie som kresťan, verím v praktických hľadiskách vede, pretože sa ukázalo, že veda má pravdu. Áno, reálne sme doleteli na Mesiac. Na druhej strane verím v transcendentálny idealizmus. To je zložitý názov, ale znamená to, že ľudia fungujú v medziach času a priestoru a v podstate nemôžeme vystúpiť z týchto foriem myslenia. Pretože premýšľame v rámci času a priestoru, inak to ani nejde, a v rámci nich pristupujeme k realite. Som pokorný voči všetkým náboženstvám, pretože neexistuje žiadny argument, prečo by viera v Boha nemala byť správna. Naopak, sama o sebe môže byť cestou a môže urobiť život človeka lepším.

To, ako hovoríte o vede a ste pragmatický, sa vylučuje s hudbou ako entitou, nositeľom emócie. Ako to ide spolu?


Nikdy som hudbu nepreceňoval, som si vedomý limitov, ktoré hudobná skúsenosť môže ukázať. Na druhej strane, nemusíme sa zaoberať stále univerzálnou pravdou. Pre mňa umenie a hudba znázorňuje to, čo je ľudské a konkrétne. To, čo je v tom človeku, ktorý dané umenie stvoril. Človek je nekonečná studnica a podľa môjho názoru ani celý život nestačí na to, aby sme pochopili druhú osobu, rovnako ako celý život nestačí na to, aby sme pochopili samých seba, pretože človek sa neustále vyvíja. Pre mňa umenie, ktoré tvorím, je vo veľkej miere sebaobjavovanie a je to o tom byť pravdivý sám k sebe. Snažiť sa vytvoriť niečo, čo sa bude najviac približovať k ideálu. V dlhodobom horizonte je to o smerovaní za svojím nedosiahnuteľným cieľom.

Čo cítite dnes, keď sa povie SuperStar?

Súťaž ma veľmi bavila. V tom čase, keď som sa rozhodoval, či ísť do nej alebo nie, to bolo najlepšie rozhodnutie, aké som mohol urobiť. Vtedy som hral v rockovej kapele, vydali sme album, no zároveň som cítil, že by som chcel skúsiť niečo iné, iné svety. Chcel som si zahrať s orchestrom, s big bandom... Asi preto, že rockový svet je veľmi uzavretý, ťažko sa z neho vystupuje a veľmi ťažko sa do neho prinášajú nové aspekty.

ch2.jpg

Foto: 
Patrik Ratajský

Vy mi do rockovej kapely absolútne nepasujete.

Pretože ma už poznáte inak, ale v tom čase som mal dlhé vlasy, bol som rocker so všetkým, čo k tomu patrí. Až keď som prišiel do SuperStar, otvorili sa mi dvere k novým štýlom. Zároveň som bol zvedavý na objektívne hodnotenie mňa ako interpreta, čoho sa mi v SuperStar dostalo a bol som veľmi vďačný za objektívnu kritiku. Pre mňa SuperStar znamenala obrovskú školu a štart v kariére.

Bolo to teda to najlepšie, čo sa vám mohlo stať.

Presne tak. Aj vďaka SuperStar sa môžem živiť hudbou a robiť, čo ma skutočne baví. Nič v živote neľutujem, snažím sa pozerať do budúcnosti. Samozrejme, spieval by som aj bez SuperStar, ale do akej miery? Nie som determinista, aby som si myslel, že je všetko dané, ale je zbytočné zaoberať sa minulosťou. Tú už nemôžem zmeniť. Minulosť ma môže posunúť do budúcnosti a k rozhodnutiu, čím a kým budem.

Ak opustíme hudbu a na malú chvíľu aj rodinu, čo vám ešte robí radosť?

Mám veľmi rád literatúru, myšlienky iných, ktoré ma môžu nejakým spôsobom obohatiť. Rád čítam veci, s ktorými na prvé počutie úplne nesúhlasím, ale rád sa nechám presvedčiť o inej pravde. Pretože tá je rovnako platná ako moja pravda. Záleží len od uhla pohľadu, akým na ňu pozeráme. Veľkou mojou vášňou sú cudzie jazyky, najmä angličtina. Nevnímam ju ako dokonalý jazyk, ale rád sa ponáram do systému jej myslenia. Rád na sebe pracujem, v podstate každý deň trénujem. Každý deň sa venujem svojmu hlasu, spevu a snažím sa objavovať nové cesty a nové riešenia starých problémov. A tiež každý deň sa snažím skladať hudbu, texty. Aj v čase, keď nemám inšpiráciu, aj vtedy si sadnúť a chcem niečo vytvoriť. Aj systematickým myslením môžu vzniknúť zaujímavejšie a trvalejšie veci. A okrem toho, keď nič z toho nerobím, rád sa bicyklujem. Bývam v horách, v Beskydách na dedine, rád vyjdem do prírody, sám alebo s priateľkou. Je to veľmi príjemná forma relaxu.

ch3.jpg

Foto: 
Patrik Ratajský

Vy ste dedinský typ?

Narodil som sa v meste, takže nie som úplne ideálny dedinčan, ale cítim sa tam veľmi dobre. Jednak mám rád prírodu, priestor, vo veľkomestách ho človek veľa nemá. Mám rád ticho a tiež nie som kaviarenský typ. Vôkol nás sú samé zaujímavé veci, no mám pocit, že v meste je ich akosi priveľa, prerastá mi to cez hlavu. Ak človek žije v malom meste alebo na dedine, okolitých vplyvov je oveľa menej a ja mám možnosť sa vecami viac a hlbšie zaoberať. Človek sa môže jednoducho zamýšľať nad malými a obyčajnými vecami. Môže ísť do prírody a čerpať z nej inšpiráciu. Máme kostol, nie je to žiadna veľká pamiatka, ale keď miestni ľudia kostol stavali, museli mať z toho obrovskú radosť. Každý deň chodím okolo hotela, ktorý by si takmer nikto nevšimol, a málokto vie, že v ňom v minulosti sídlilo SS a za jeho múrmi sa robili najväčšie zverstvá. Aj tieto miesta majú svoju pamäť a sú zaujímavé, len sa nad nimi treba zamyslieť.

Martinko bude mať tri roky, čím momentálne žije? Čím vám robí radosť?

Martinko objavuje svet okolo seba. Aj preto je pre mňa veľmi inšpiratívny, všetko je pre neho nové. Pri ňom si hovorím, že prvými básnikmi boli deti. Pozrie sa na niečo, čo mu pripomenie mesiac a už je na svete metafora. Je veľmi zaujímavé sledovať, ako všetko vníma, ako si potrebuje všetko ochytať. Na malých deťoch všeobecne sa mi páči ich čistota, že nemajú predsudky, máme sa od nich čo učiť. Okrem toho veľmi rád spieva, každá hudba je pre neho zaujímavá, vlastne cez neho som objavil krásu ľudových piesní. Vďaka nemu opäť objavujem, že krása nie je v zložitosti, ale v jednoduchosti a že každá zložitosť podchycuje jednoduchosť, ktorá tu už dávno je. Uvedomujem si hĺbku, ktorá je obsiahnutá v českej a slovenskej ľudovej piesni. Aj preto som niektoré z nich zaradil na najnovší vianočný album.
O Martinkovi hovoríte tak pekne, že zrazu neverím informácii, ktorú som si prečítala v jednom z rozhovorov s vami, kde ste dosť striktne odmietli možnosť, že by ste mali s partnerkou ďalšie dieťa...
Čo sa týka druhého dieťaťa... Každé tehotenstvo je späté s nejakými zdravotnými rizikami a z toho by sme mali obavu. Pretože priateľka je, ako všetci vedia, o niečo staršia ako ja. Všetko má svoje limity a my sme radi, že Martinko je zdravý a šikovný, že sa všetko podarilo tak, ako má. Každý, kto má deti, vie, že to nie je jednoduchý proces.

A čo svadba, tú si prajete?

Svadbu rozhodne chceme. Kedysi to bolo iné, ľudia sa museli zobrať, ale viete, ako to je. Človek to odkladá a plánuje, kde by svadba mala byť a ako by mala vyzerať... Jeden postoj k nej je – urobiť ju rýchlo, aby sme to mali za sebou a nemusíme viac na to myslieť, ale na druhej strane, chceme si ju užiť. Chceme počkať, kým bude správny čas. Teraz máme malého syna a vieme, aké sú svadby, kde sú malé deti. Je to o to väčšia starosť, že dieťa to nechápe, cíti nervozitu a my by sme chceli, aby si svadbu užil s nami a aby sme všetci na ňu radi spomínali.

ch4.jpg

Foto: 
Patrik Ratajský

Iste mi dáte za pravdu, že vo vzťahu sa jeden od druhého učíme. Čo to je vo vašom prípade?

Od Ivonky som sa veľa naučil. Vlastne už iba fakt, že ja pracujem v umeleckej oblasti a ona vo vrcholovom manažmente, znamená, že sa môžeme výborne dopĺňať a ovplyvňovať. Máloktorý umelec si dokáže sadnúť a osem hodín na niečom systematicky pracovať. A nie je veľa riaditeľov bánk, ktorí by boli zároveň aj svetoznámymi lyrickými básnikmi, pretože sú to dva póly, ktoré si odporujú. Ja som sa určite naučil systematicky pracovať a priateľka sa možno naučila pozerať na svet nielen striktne cez čísla, ale pristupovať k práci aj kreatívne. Ivonku vždy priťahovala umelecká činnosť, vždy chcela vedieť hrať na klavíri, vždy sa chcela nejako umelecky vyjadriť, ale nikdy na to nedostala priestor. Úžasne sa dopĺňame, vždy si máme čo povedať. Nikto by nechcel žiť so svojím vlastným odrazom, s niekým, kto je rovnaký. Najlepšie je, keď žijete s niekým, kto je odlišný, pretože opaky do seba najlepšie zapadnú.

Martin, čo máte na starosti v rámci domácnosti?

Veľmi rád varím, a to pravidelne, nielen raz za týždeň, plnohodnotne sa starám o syna, som rád, že som bol pri ňom od narodenia a zúčastnil som sa všetkého, čo bolo potrebné urobiť. A potom, samozrejme, robím v rámci možností všetko okolo rodinného domu. Čo-to opravím, pokosím trávnik... A upratujem. Neviem si predstaviť, že by som všetko hodil iba na ženu a ja by som nerobil nič. Takýto život by ma nenapĺňal. Páči sa mi, že náš život má svoj režim, bez neho by to bol chaos, v ktorom by som nedokázal naplno žiť.

Naše aktivity: 

- - Inzercia - -