Dnes je sobota, 15.december 2018, meniny má: Ivica
Čas čítania
8 minutes
Zatiaľ prečítané

Herečka Kristína Turjanová: Môj vesmír sa točí okolo troch chlapov

november 21, 2018 - 10:57
Asi ako každú ženu, aj KRISTÍNU TURJANOVÚ materstvo zmenilo. Ako sama hovorí, kedysi to bola práca, okolo ktorej sa točil jej súkromný vesmír, dnes sú to jej traja chlapi – synovia Marko a Maxim a manžel Martin.

Máme tu posledné teplé jesenné dni. Ako ich trávite? Videla som aj nejaké fotografie s koňmi, chodíte jazdiť?

Trávim ich najmä prechádzkami s deťmi. Fotky s koníkmi vznikli v období, keď som ešte bola tehotná s Maxom. Marko má rád kone, no nechodíme na ne pravidelne, skôr výnimočne, keď máme čas. Je to taký špeciálny ranč, kde pracujú s malými a chorými detičkami. Kobylky sú tam pokojnejšie, deťom nehrozí nebezpečenstvo, môžu sa k nim priblížiť aj odzadu.

A ako trávite čas, ktorý máte sama pre seba?

Taký nemám (smiech). Raz za čas si stihnem ísť nechať nafarbiť vlasy, občas kozmetika, čo je asi hodina za mesiac. Viac ho naozaj nemám. Pri dvoch deťoch to asi inak ani nejde a už vôbec nie, keď sú obaja rodičia takí vyťažení, ako sme my dvaja. Už som si hovorila, že znova začnem chodiť cvičiť, no vždy mi do toho niečo príde.

Veľa matiek si užíva materskú a nepracujú, vy áno. Zrejme vám práca dáva niečo, čo doma nemáte.

Dáva mi istý druh relaxu. Práca herca je úplne iný typ činnosti, než robím doma. A hlavne ma to udržuje v kondícii. Predsa, keď z herectva a divadla na dlhšie vypadnete, ťažko sa znova aklimatizujete. Je to dosť náročné, fyzicky aj psychicky.

Stretli sme sa pred nakrúcaním seriálu Oteckovia. Čo okrem neho vás momentálne zamestnáva?

Nič iné. Nedávno som mala premiéru v Divadle Andreja Bagara, predstavenie som naštudovala ešte v čase, keď som bola tehotná s Maxom. No už v podstate nastupujem do módu, že budem mať raz alebo dvakrát mesačne predstavenie večer, alebo ráno.

Čím si vysvetľujete veľký divácky úspech, ktorý Oteckovia majú?

Témou, ktorá oslovuje dosť veľkú skupinu ľudí, či už sú to mamičky, ich detičky a takisto to môže osloviť aj samotných otcov. Je to formát, ktorý je ľahký, vtipný a zároveň zachytáva situácie zo života.

To vás primälo k tomu, aby ste ponuku účinkovať v ňom prijali?

Je to výborný projekt a kývla som naň aj kvôli tomu, že tu mám dobrého hereckého partnera Janka Koleníka. Tešila som sa na neho, robíme spolu divadlo, naposledy to bol Zamilovaný Shakespeare v Nitre. Veľmi dobre sa mi s ním spolupracuje, vychádzame spolu dobre ľudsky aj profesionálne.

Na pľaci ste s mnohými detskými hercami, akí sú to hereckí kolegovia?

Deti sú zlaté. Práca s nimi je, samozrejme, komplikovanejšia, musíme byť trpezlivejší, tolerantnejší, pretože sústredenie sa detí na prácu je trochu iné než u dospelého človeka. No dávajú nám dobré impulzy, sú to veľmi talentované deti a dá sa s nimi spolupracovať úplne perfektne.

Už ste sa zamýšľali nad tým, že by sa na pľaci mohli objaviť aj vaše deti?

Nie, ani sa nezamýšľam.

Prečo?

Lebo nie. Načo? Keď budú chcieť, ja im v tom nebudem brániť. Ale nemyslím si, že toto je pre ne vhodné prostredie. Sú ešte veľmi malé. Marko má tri roky a o Maximovi ani už nehovorím.

S herectvom si tykáte od trinástich rokov. Sú ešte situácie, keď vás niečo dokáže vykoľajiť alebo keď cítite trému?

Ale áno. Ako som sa vrátila po druhom pôrode, chvíľu som bola neistá, no rovnako som sa cítila aj keď som sa vrátila do práce po pôrode Marka, keď som nastúpila do seriálu Búrlivé víno. Bol to môj prvý dotyk s herectvom po materskej a aj vtedy som mala pocit neistoty. No to je asi normálne a zvládla som to. Človek sa rozkukáva, je ako Alenka v ríši divov. Je vydesený z toho, že odišiel od dieťatka, hoci iba na malú chvíľu, že odišiel od svojho bežného materského stereotypu a zrazu príde do úplne iného sveta... No stačila chvíľa a opäť som si to užívala.

Možno si to predstavujem príliš jednoducho a osudovo, no viete pomenovať tú chvíľu, keď ste pochopili, že to bude herectvo a nič iné, čo vás bude živiť a kariérne napĺňať?

Ako dieťa som chodila na veľmi veľa umeleckých krúžkov, rozhodovala som sa medzi zdravotnou školou a konzervatóriom. No a keď ma vzali na konzervatórium, bolo rozhodnuté. Po ňom som nastúpila na Vysokú školu múzických umení, hoci to mnohí považovali za zbytočné, ja nie. Vnímala som to ako cestu k svojmu cieľu a som vďačná za túto skúsenosť. Vysoká škola bola výborná aj na získanie kontaktov, na jej pôde sa ako herec stretnete s inými tvorcami, režisérmi než na konzervatóriu.

Herectvo v sebe zahŕňa aj tú danosť, ktorá vás núti neustále si osvojovať niečo nové, učiť sa. Viete mi povedať, akú najväčšiu obetu ste herectvu dali?

Všeobecne už len byť hercom je dosť veľká obeta. Mnohým sa to nezdá, vidia iba pozlátku, ale herec musí naozaj celý život dosť tvrdo makať, aby si udržal istý štandard. To nie je len tak. A čo je na tom zaujímavé, zakaždým dostávate novú a novú výzvu. Či je to nová postava v televíznom projekte, ale najmä v divadle. Divadlo stále považujem za základ herectva, práve v ňom sa herec zdokonaľuje a rastie prácou. Ostatné je len na prilepšenie, najmä v rámci slovenských pomerov. Divadlo nás, hercov, formuje. Prináša nám do života ťažšie postavy, náročnejšie požiadavky od režisérov... Vždy príde niečo nové, a to ma na tejto práci vlastne fascinuje.

Máte za sebou divadelnú postavu, vďaka ktorej ste dokázali lepšie zvládnuť povedzme aj nejaké ťažké životné obdobie? Takú, ktorá vám pomohla?

Spomenula som si na jednu konkrétnu, hoci nemyslím, že by mi vyslovene pomohla, no prácou na nej som naozaj prekonala ťažké životné peripetie, ktoré som mala v súkromí. Vtedy som sa na ňu naplno sústredila, súkromie akoby som odstrihla, bola som zrazu v úplne inom svete. Bola to inscenácia Potkany, kde som hrala pani Johnovú, ktorá bola pre mňa dosť veľká výzva. V tom čase som prežívala ťažké životné obdobie, prechádzala som mnohými zmenami a paradoxné na tom je, že práve v tomto predstavení ma videl na javisku prvýkrát môj muž. Takže ho vnímam do istej miery ako moje osudové.

Ste zvedavá na Martinov názor, čo sa vašej práce týka? To, čo si on myslí o vašom hereckom podaní a výkone?

Áno, je to môj blízky človek, je logické, že ma to zaujíma. Hoci, niekedy nad tým mávnem rukou, zruším ho a poviem mu – ale ty tomu nerozumieš (smiech), no v skutočnosti ma to veľmi zaujíma, sú to len také naťahovačky medzi nami. Pravdou je, že má veľmi dobré postrehy a prehľad, ktorým ma neustále prekvapuje. Dokáže vycítiť, kto hrá umelo, dokonca si myslím, že Martin by bol veľmi dobrý herec.

Naozaj?

Áno, ja si to myslím. Má talent a je spontánny, výrečný. Videla som ho moderovať v Poľsku jednu športovú akciu, aj vtedy ma príjemne prekvapil.

Aký je Martin otec?

Veľmi dobrý, len nemá až tak veľa času. No keď je doma, funguje ako stopercentný otec. Je starostlivý, pomáha mi, snaží sa, pýta sa, s čím potrebujem pomôcť, ide nakúpiť, keď nestíham... Je zlatý, správne sa dopĺňame.

V mnohých rodinách to je tak, že keď príde druhé dieťa, otec je skôr s tým starším.

Áno, momentálne je to u nás rovnako, inak sa to asi ani nedá. Ja spím s mladším Maxom, keď je Martin doma, spí so starším Markom on. Keď nie, som s oboma ja, už som si našla svoj systém, ako to zvládnuť.

Pri prvom dieťati je matka zvyčajne úzkostlivejšia, pri druhom už vie, čo a ako. Hovorí sa, že prvému bábätku dudlík po padnutí na zem vyvarí, pri druhom utrie do trička.

Nie, to nie, starostlivá a precízna som stále rovnako. Ale je pravda, že veľa vecí neprežívate tak ako pri prvom dieťati. Prvé dieťa je prvé dieťa, ste z neho prekvapená, neviete, čo bude, ani čo máte očakávať. Je to trochu šok, nový živý tvor a obrovská zmena. Pri druhom dieťatku už mnohé veci beriete automatickejšie, možno aj tým, že sa narodí do zabehnutého systému.

Ako zmenilo materstvo vás, ako ženu? Čo vidíte, keď sa pozriete na seba spred piatich rokov a dnes?

Zmenili sa mi priority. Predtým bola mojím hlavným životným naplnením práca a teraz je to absolútne opačne. Najdôležitejšie sú moje deti, to, aby boli zdravé, šťastné a aby boli v poriadku. To je na prvom mieste. Potom dlho, dlho nič, potom je to môj manžel, ja a až potom moje aktivity.

Aká ste boli ako dieťa? Chalan v sukni alebo malá princezná, vyslovene dievčenský typ?

Bolo mi povedané, že som bola veľmi dobré dieťa. Pomerne skoro som začala rozprávať, chodiť, vraj som bola celkom bezproblémová. Pamätám si na to, ako som sa rada hrávala s chalanmi. Hrávali sme futbal, lozili po stromoch... Vyrastala som v Trenčíne, bývali sme v rodinnom dome na tichej ulici, pripomínalo to skôr dedinské prostredie, takže som mala možnosť bicyklovať sa po ceste a zažiť úplne normálne detstvo so všetkým, čo k tomu patrí. To sa dnes až tak často nevidí.

Máte spomienku z detstva, ku ktorej sa rada vraciate?

Možno to bude znieť zvláštne a pateticky, ale milovala som čas, ktorý som trávila u mojich babičiek. Veľkú záhradu, ovocné stromy a hlavne čerešne. Pamätám si, ako som sa ich nevedela dojesť, liezla som na ne, trhala sladké čerešne... To je asi najkrajšia spomienka z môjho detstva.

Veľa herečiek má doma herca, alebo partnera z brandže, vy nie. Je to požehnanie mať doma partnera z absolútne odlišného fachu?

Neviem, či je to požehnanie, podľa mňa je to skôr o človeku, nie o brandži, v ktorej človek pracuje. Môže to byť aj smetiar, ak je to dobrý muž a vie sa postarať o rodinu a má normálny pohľad na svet, na život, nie je čo riešiť. Keď si dvaja ľudia rozumejú, tak je úplne jedno, z akého prostredia pochádzajú.

Preberáte teda pracovné záležitosti aj doma?

Občas, asi ako každý pár. Zaujímam sa o Martinovu prácu, ako sa mu darí, či je všetko v poriadku. Je to súčasť jeho života a on je neoddeliteľnou súčasťou toho môjho.

K jeho povolaniu – motocyklovému pretekárovi, patrí aj veľká miera rizika. Nebojíte sa oňho?

Bojím, ale s tým už nič nenarobím. Jednoducho, tak to je, už som sa s tým zmierila. Keď má preteky, ja ich väčšinou nemôžem sledovať, lebo uspávam deti a možno je to aj dobré. Keď sa niečo stane, aj tak sa to dozviem ako prvá od neho. Modlím sa, aby bol zakaždým v pohode, no každú situáciu sa snažím brať tak, ako príde.

Sledujete u staršieho Marka, že by k tatovi a motocyklom vzhliadal?

Vzhliada k nemu v rámci technických vecí, on totiž miluje garáž, v ktorej má Martin motorky. Miluje aj ujov mechanikov, ktorí sa tam pohybujú so šiltovkou 54 Vaculík Racing na hlave (smiech). Marko neznášal šiltovky, no odkedy videl mechanikov, tak ich začína nosiť aj on. Pomáha vymieňať kolesá, špricuje, šróbuje a nenormálnym spôsobom jazdí na odrážadle, takže môžem čakať, že určite raz príde fáza, keď si aj on sadne na motorku. Ja len dúfam, že ho to veľmi rýchlo prejde (smiech).

Keď sme spolu robili naposledy rozhovor, vraveli ste mi, že veľmi rada varíte. To vám zrejme zostalo, akurát momentálne asi viac varíte pre drobcov. 

Varím vlastne dvojmo. Pre nás, teda pre normálnych ľudí, a potom pre deti (smiech). Snažím sa pripravovať jedlá z čistých surovín a potravín, deťom nesolím, nekorením, jedlá dochucujem len nám. Varenie je môj koníček aj potreba, no vychutnávam si ho.

Aktuálne je veľký trend piecť si doma vlastný, kváskový chlieb.

Kedysi som chlieb pekávala, no dnes už nie. Nespotrebovali sme ho a veľa som z neho vyhadzovala. Povedala som si dosť a radšej kúpim každý deň čerstvý chlieb či pečivo z dobrej a overenej pekárne. Je to aj menej časovo náročné a ja ušetrený čas môže venovať deťom a netráviť pol dňa v kuchyni.

Naše aktivity: 

- - Inzercia - -