Dnes je nedeľa, 22.september 2019, meniny má: Móric
Čas čítania
9 minutes
Zatiaľ prečítané

Aj duša občas potrebuje detox

jún 27, 2012 - 10:47
Keď sa niečo končí, niečo iné sa začína... Len čo nám to niekto začne hovoriť po krachu vzťahu, máme chuť ho prerušiť už po tretej slabike. V tej chvíli nám to totiž pripadá ako hlúposť, ktorá sa len nedopatrením dostala medzi svetové múdrosti.

 

Veď čo sa asi tak začína – depresia, prázdnota, smútok? Hovoríte si to aj vy? Máte príznaky absťáku. Prvý krok liečby je klasický – detox.

To nie je výmysel! Fakt, že vo chvíli, keď máme na tele čerstvé odtlačky od kopačiek, treba s nami narábať ako s adeptmi na liečbu zo závislostí, potvrdili nedávno aj odborníci, podľa ktorých vďaka chemickým reakciám v mozgu človek pri rozchode prežíva rovnaké príznaky ako narkoman bez drogy. V tejto fáze, ktorá trvá asi tri dni, človek často vyvádza úplné šialenstvá – hľadá svojho partnera po celom meste, spí v aute, opíja sa, píše tisíce vysvetľujúcich esemesiek, neje... Je to ako jazda na splašenej krave. Až keď sa toto obdobie skončí, človek zase začne používať mozog,“ vysvetľuje známy český psychológ Jeroným Klimeš. Ak si však myslíte, že na to, aby sme si pofúkali boľačky, nech sa čo najskôr zahoja a mohli sme kráčať vpred v ústrety krajším zajtrajškom, ste na omyle. Takmer deväť z desiatich opúšťaných nezamestnáva rozum vtedy ničím iným ako spriadaním plánov, ako sa k svojej pravidelnej „dávke lásky“ znova dostať. Skrátka, inštinktívne spravíme na päte čelom vzad a snažíme sa nejako zmeniť včerajšok. „Žiadny rozchod nie je stopercentné rozhodnutie, vždy je urobené tak na šesťdesiat – sedemdesiat percent,“ dopĺňa odborník na vzťahy. A to je šanca ako hrom, nie?


Pomôžu jogurty?
Dokážeme využiť tie najabsurdnejšie príležitosti, ako sa dostať do blízkosti bývalého. Zabojujeme napríklad za právo dojesť jogurty, ktoré sme si nechali v jeho chladničke, alebo nám nenahraditeľne začne chýbať gumička do vlasov zabudnutá na jeho nočnom stolíku. Skrátka, topiaci sa aj slamky chytá, a niekedy sa na nej aj napriek všetkej nepravdepodobnosti udrží. Stojí to však za to? Americká herečka Demi Moore, ktorá sa po boji o neverného Asthona Kutchera takmer prepracovala k trvalému pobytu na miestnej psychiatrii, sa doslova ponúka ako chodiaca reklama na hlasné „NIE“. Lenže, čo potom? Najskôr je asi fajn nájsť spriaznenú dušu s rovnakým osudom, či už to je kamarátka, alebo sestra, ktorá si na mužské plemeno s vami schuti ponadáva, podá nožničky, aby ste na franforce rozstrihali všetky spoločné fotky a dokonca vykutre starý filmový hit Sexmisia, kde sa vlády nad svetom ujali ženy a páni boli vyhubení ako nepríjemný hmyz. Akurát, že vám sa po niekoľkým mesiacoch nekončiacej protimužskej terapie tisne na um otázka, či práve toto ste chceli... Lenže odstrihnúť kamarátku nám podľa britských odborníkov vraj dá zabrať ešte viac, než povedať posledné zbohom frajerovi. „Putá medzi ženami sú často také silné, že aj keď vzťah neklape, radšej ho ďalej aspoň v obmedzenej miere udržiavajú, namiesto toho, aby za ním urobili hrubú čiaru,“ tvrdí sociologička Carol Smartová.


Z dažďa pod odkvap
No výborne – z dažďa sme sa úspešne prepracovali pod odkvap. Keď sa pozrieme do zrkadla, jasne tam vidíme zmoknuté kura, ktoré sa už-už nenávratne zmení na niečo, nad čím muži len posmešne skonštatujú – sliepka. A my s hrôzou zistíme, že budú mať pravdu. Je teda najvyšší čas detox dotiahnuť do konca – ak sme sa „drogy“ vzdali, hoci len výmenou za o niečo menej škodlivé kamarátske „metadonové“ pilulky, verte, dokážeme sa vzdať aj tých. Na nový začiatok totiž nikdy nie je neskoro. Nie sme predsa konzervy sardiniek s vyrazeným dátumom trvanlivosti, po ktorom nám nezostáva nič iné, len sa ponúkať so zľavou. A to ani partnerom, ani kamarátkam...


Láska nie je charita
„Ak človek s niekým žije dlhšie, viem si predstaviť, že si na seba navyknú tak, že po odlúčení majú abstinenčné príznaky,“ pripúšťa herečka Karin Haydu, ktorá si však nemyslí, že by sa nimi mal človek nechať dohnať späť k tomu, od čoho odišiel. „Ak je na ukončenie vzťahu skutočne dôvod, malo by to tak už ostať navždy.“ 

Absťák-neabsťák, vracanie sa naspäť do niečoho, čo už raz nefungovalo, je podľa herečky len predlžovanie agónie. „Najdôležitejšie je byť  k sebe úprimný a neťahať toho druhého za nos. Byť s niekým len pre to, že je nám ho ľúto, neprospieva nikomu. Láska nie je charita,“ tvrdí Karin, ktorá to nerobila v minulosti a nerobí to ani teraz. Poučila sa. Možno tak trochu aj na vlastných chybách. Hoci nemá skúsenosť s nekonečným schádzaním a rozchádzaním sa, na nejaké to repete predsa len pristúpila. „Vrátila som sa asi dvakrát. Práve preto viem, že to bola chyba. Skončilo sa to tak či tak.“ Takže má na vyrovnávanie sa s rozchodmi nejaký gríf? „Recept na to asi neexistuje. Nie je to totiž choroba, na ktorú stačí zobrať pilulky... Každý sme iný a každý to prežíva inak. Niekomu vyhovuje celé si to odtrpieť sám a inému padne dobre spoločnosť blízkych priateľov, šport... Skrátka, akákoľvek aktivita, pri ktorej aspoň dočasne zabudne. Ja sa prikláňam k druhej alternatíve,“ prezrádza známa tvár, ktorá si v takýchto situáciách už preverila, že v núdzi spozná priateľa, keďže chrbtom sa jej žiadna ozajstná kamarátka neobrátila.„Všetky dobré kamarátky, ktoré som mala v minulosti, mám aj teraz. Mnohé sa vydali, odcestovali, ale naše priateľstvo to neovplyvnilo. Nie som fluktuantka a akékoľvek vzťahy, či už partnerské, priateľské, ale aj pracovné, beriem vážne.“ Má teda to šťastie, že ani ona nemusela urobiť nejaký radikálny rez, aby ju niekto s tvárou kamaráta neťahal ku dnu. „Nie som masochistka a nemám ani sebadeštrukčné sklony, takže takýchto ľudí si k sebe ani nepripúšťam. Je to akási prirodzená, intuitívna selekcia spriaznených duší...“


Rozchody sú muky, ale zabiť nás nemusia
„Kedysi, keď som sa pokúšala odmilovať, som snívala o tom, že niekto vynájde odmilovaciu tabletku. Ráno by vám niekto zlomil srdce, na obed by ste si ju šupli a večer by ste už bezstarostne tancovali na parkete a bolo by vám úžasne,“ prezrádza novinárka a spisovateľka Lucia Kollárová, ktorej osud doprial v mladosti celkom slušnú školu v tejto disciplíne.

Napriek tomu, že okrídlená veta o vstupovaní do tej istej rieky má tisíce rokov, Lucia to pred rokmi vo svojom prvom vzťahu vyskúšala. „Bol ku mne veľmi dobrý, rozprával mi, ako sa zmenil, ako už vníma inak vzťahy a ženy... a ja som zabudla na všetku bolesť a začala som mu dôverovať,“ spomína, ako nanovo vkročila tam, odkiaľ už raz odišla. Výsledok? Potvrdenie starej pravdy, že dávať do onej vody nohu druhýkrát sa nemá a nedá. Zobrala teda všetky sily, otočila sa na päte a nakoniec sa jej podarilo dostať na bezpečný breh. „Odmilovať sa, pretože ten druhý nechce alebo nemôže lásku opätovať, je pekelne ťažké a sú to muky. Ale zabiť nás nemusia,“ hovorí poučená dnes. „Kým milujete pána nedosiahnuteľného, je to, ako keby ste boli pod kliatbou. Musíte sa z nej vymaniť a ono sa to dá, len musíte byť disciplinovaná, racionálna a silná. Prvým krokom je otvoriť oči pravde a konfrontovať sa s faktom, že ten človek nás nechce. A čakanie na to, že niekedy zmení názor, je plytvaním času.“


Spojenec čas
Lucia pred časom úprimne priznala, že vedecké zistenie o porovnaní zaľúbenosti a závislosti má niečo do seba. „Ten prvý muž bol moja droga. Hnevám sa, že som mu dovolila šliapať po mne.“ Na druhej strane sa však o sebe naučila, že každá normálna, zdravá žena bez sklonu k posadnutosti dokáže nakoniec zatiahnuť záchrannú brzdu a zabudnúť. „Čas je váš spojenec, čas vám pomôže dostať ho z hlavy,“ tvrdí žena, ktorá konce vzťahov radí znášať predovšetkým s noblesou: „Najdôležitejšie zo všetkého je mať svoju hrdosť, poznať svoju hodnotu, mať veľa sebalásky a pripomínať si, že po svete chodí veľa úžasných mužov, ktorí vás budú nosiť na rukách. Nemci na to majú nádherný frazeologizmus: ,Andere Mütter haben auch schöne Söhne...'  – ,aj iné matky majú pekných synov'.“


Opúšťajúci trpí pred a opúšťaný po rozchode
Keď si zlomíme nohu, bez váhania zamierime na urgentný príjem nemocnice, so zlomeným srdcom však väčšinou plačeme doma do vankúša a odborníkov obchádzame. Pritom bolesť je to porovnateľná, ak nie väčšia. Ako sa dá podľa psychologičky PhDr. Evy Krkoškovej prekonať?
Predovšetkým treba prijať, že ide „len” o abstinenčné prejavy a vydržať fázu baženia, teda odolať túžbe po návrate do vzťahu. Znie to jednoducho, ale vyrovnávanie sa s rozchodom môže trvať niekoľko mesiacov až rokov. A preto aj závislosť od lásky, presnejšie trauma z rozchodu, sa lieči u psychológov.


Je na to nejaký recept, liek proti bolesti? Alebo to bez nej nejde?
Rozdiel v zvládaní rozchodu je daný tým, či sme opúšťaní alebo opúšťame. Ak je rozhodnutie ukončiť vzťah výsledkom dlhotrvajúceho procesu, v ktorom iniciátor zvažuje všetky hľadiská, pocity, očakávania, plány a konfrontuje ich s históriou vzťahu, s jeho priebehom a po tomto boji motívov sa rozhodne pre koniec, je jasné, že iniciátor trpí pred rozhodnutím a jeho prijímateľ po ňom. A to aj v prípade, že niečo tušil a je naň viac či menej pripravený. Vždy totiž nastupuje pocit životnej straty, s emočnými i telesnými dôsledkami.


A čo tak sa rozhodnutiu toho druhého brániť a snažiť sa ho zvrátiť?
Ak je rozchod výsledkom uváženého rozhodnutia, nemá význam odchádzajúceho presviedčať. To má význam len v prípade impulzívneho, náhleho rozhodnutia v hneve alebo inej negatívnej emócii. Vtedy možno predpokladať zmenu rozhodnutia.


A čo ak sme tým iniciátorom my? Máme sa nechať prehovárať“? Dokedy?
Jednoduchý návod nejestvuje. V nijakom prípade by sme sa však nemali zahrávať s citmi partnera a používať rozchod ako sankciu, výchovný prostriedok, komunikačný nástroj, manipuláciu alebo si kŕmiť svoje ego tým, že nás partner presviedča. Presviedčať sa nechajme, ak máme nádej, že vzťah by sa mohol vyvíjať zdravým smerom.


Odborníci tvrdia, že niekedy nás rovnako intenzívne ako koniec lásky môže ničiť aj koniec veľkého priateľstva. Platia na jeho zvládnutie rovnaké recepty?
V podstate áno. Priatelia sú nám blízki. Vpúšťame ich do svojej súkromnej zóny, tvoria nám sociálne zázemie, sme si navzájom doplnkami, preto aj ich odchod znamená pre nás už spomínanú životnú stratu, ktorú si musíme odsmútiť, aby sme sa s ňou vyrovnali.


Síce sa hovorí, že nemáme robiť iným to, čo nechceme, aby oni robili nám, ale niektoré priateľstvá nás môžu ťahať až ku dnu a tými, ktorí ich rozseknú, sme my. Dá sa to urobiť šetrne?
Človek žije ako slnko, okolo ktorého sú pomyselné dráhy obežníc. Na bližších dráhach sa pohybujú bližší priatelia, na vzdialených vzdialenejší. Aby sme niekoho neranili, nemusíme ho zo svojho vesmíru úplne vyhodiť, stačí preradenie na vzdialenú dráhu. Ale nikdy nezaškodí predtým otvorene a vzájomne sa rešpektujúc problém vo vzťahu prekonzultovať.


Pri peniazoch záleží na korektnosti
Sú veci, ktoré napoly nerozdelíte – spomienky ani spoločné sny. Iné, naopak, rozdeliť treba, aby ste mohli začať s čistým stolom. Či si zo spoločne kúpenej obedovej súpravy odnesiete z každého druhu tanierov a šálok po tri, je na vás. Ale ako podľa team managera spoločnosti Partners Group Tomáša Škrteľa deliť to, čo nie je na kusy? Začnime tým príjemnejším – úsporami...

Je veľmi dôležité, o aký sporiaci účet ide. Ak hovoríme o krátkodobom rezervotvornom, tu je situácia jednoduchá. Prostriedky nachádzajúce sa na ňom možno vybrať väčšinou do pár dní, čo znamená, že hotovosť sa dá následne rozdeliť podľa dohody zainteresovaných. Pri investícii na dlhšie časové obdobie, kde horizont je pätnásť až dvadsať rokov, je dôležité citlivo posúdiť, ako sa bude s investíciou ďalej narábať. Stratégia a výnos sú totiž prispôsobené danému časovému obdobiu, čo znamená, že pri predčasnom zrušení, najmä v prvej polovici obdobia, prichádza klient k strate. Práve preto by som odporúčal pokračovať v sporení v rámci možností a na základe dohody medzi partnermi ďalej.


A čo to menej príjemné – úvery?
Z emocionálneho hľadiska je jasné, že ľudia majú bližšie k prerozdeleniu zisku ako k tomu, aby sa dohodli na splácaní spoločných záväzkov, ako sú úvery, kreditné karty či hypotéky. Z princípu však vždy záleží na ochote a korektnom prístupe obidvoch strán. Rieši sa to vypustením jedného z dlžníkov a následne vyrovnaním bývalého spoludlžníka voči zostávajúcemu na základe dohody. Ďalšou z možností je vyplatenie pôvodného spoločného úveru novými úvermi podľa dohody medzi partnermi. Jednou z alternatív je možnosť nahradenia jedného zo spoludlžníkov. S tým, ako na to, je vždy dobré nechať si poradiť odborníkmi.






Autor: Katarína Alberty Ondrejková
Foto: Thinkstock, archív

 

- - Inzercia - -